Odhliadnuc od týchto otázok, dnes je každému súdnemu človeku jasné, že sloboda, získaná v novembri 1989, je dvojsečná. Získali sme možnosť podnikať, študovať v zahraničí, zakladať politické strany, verejnoprospešné, kultúrne a náboženské iniciatívy. Ale nebývalé možnosti sa otvorili aj pre konzum, deštruktívne sekty, mafiu, strany pre jedno použitie a politických dobrodruhov. Pred 17. novembrom bolo len jedno dobre viditeľné nebezpečenstvo; teraz je ich veľa, sú rafinované a dobre maskované. Veľkého brata v Moskve vystriedali úrady EÚ a USA, namiesto červenej totality máme, povedzme, ružovú. Zbavili sme sa "ľudovej demokracie", a postupne sme dospeli k niečomu, čo publicista istého denníka nazval "demokratickou diktatúrou".
Keď uvažujem o týchto veciach, prichádza mi na um proces, ktorý poznáme z medicíny. Ak chirurgicky odstránime rakovinový nádor, to ešte nemusí byť výhra. Ak sa tomu nepodarí zabrániť pomocou ožarovania a chemoterapie, behom mesiacov alebo rokov máme metastázy v celom tele. Metastázy neslobody a totality stretávame na každom kroku a dosiaľ nemáme účinnú terapiu.
Čo sa vlastne odohralo za posledných 20 rokov? Ch. Booker a R. North napísali Skryté dějiny evropské integrace. Ako čítame v ponuke knihkupectva, "Účelem této knihy je podat poprvé pravdivé svědectví o tom, jak se evropští politici postupně pokoušeli vybudovat a svým občanům vnutit unikátní systém vládnutí. Jedním z pozoruhodných rysů tohoto politického experimentu bylo, jak málo lidí chápalo jeho povahu, původ a cíle.".
Túto knihu poznám len z internetovej ponuky, ale rád by som prečítal "skryté dejiny" posledných desaťročí Slovenska - a to nielen tie politické. Iste, politika spolu s ekonómiou vytvára vonkajší rámec nášho života, je to však jediný a najdôležitejší pohľad? Politika sa 99% občanov dotýka iba nepriamo, pretože ovplyvňuje ich osobný život. Týchto 99% viac ako politický vývoj zaujíma otázka: ako posledných 20 rokov ovplyvnilo života, naše vzťahy a kvalitu nášho osobného, rodinného, kultúrneho, spoločenského a náboženského života: dejiny toho, čo nášmu životu dáva zmysel.
Pokúsim sa o odpoveď na otázku z dvoch aspektov, ktoré považujem za veľmi dôležité: ako sa rozvíjali po novembri 1989 iniciatívy zdola a solidarita.
Pod iniciatívami zdola rozumiem nielen aktivity jednotlivcov a skupín občanov, ale aj obcí, resp. miestnych samospráv. Jedna z málo reflektovaných čŕt socializmu bol štátny paternalizmus, doktrína, že sa o všetko postará a má postarať štát a strana. Niekomu môže považovať tento socialistický "vynález" za výhodný a pohodlný určite aj bol, mal však menej radostnú stránku: o čo sa štát nepostaral, to nebolo; a čo je ešte horšie, o to sa ani nikto iný nesmel postarať. Apriori vylučuje akúkoľvek osobnú iniciatívu, s výnimkou prípadov, že sa to robí alebo robilo v mene strany a vlády, v súlade s jej direktívami a s jej súhlasom.
Našťastie po novembri 1989 veľa ľudí pochopilo tento problém, alebo jednoducho - vedení zdravým rozumom - dali sa do práce. Vďaka týmto priekopníkom skutočnej, nie papierovej slobody máme tisíce, možno desaťtisíce iniciatív. Ani nevieme ako, vyrástli materské a rodinné centrá, vznikli ekologické iniciatívy, svojpomocné organizácie rodičov postihnutých detí aj postihnutých dospelých. Nedávno som narazil na blogy, ktoré dramatickým tónom hovoria o utrpení bezprizorných mačiek; dozvedel som sa, že existuje klub, ktorý sa stará o choré a opustené mačky. Napred som sa podivil: starať sa o mačky, keď je tu toľko "sirôt žijúcich rodičov". Potom som si však uvedomil: áno, aj mačky sú súčasťou stvorenia, ktoré treba zachovať a kultivovať; nemali by sme dopustiť, aby raz mačky museli ukazovať v zoologických záhradách. Aj klub priateľov mačiek je jeden krok k tomu, čo veľký ekonóm Paul Samuelson považoval za známku zdravej ekonomiky (a zdravej spoločnosti): aby všetko, každá vec patrila niekomu, kto sa cíti za ňu zodpovedný a kto sa o ňu stará.
Niekoho to možno prekvapí, ale sem patrí aj zelená pre náboženstvo. Človek je tvor, ktorého viac ako čokoľvek iné na svete treba zachovať a kultivovať; v tejto oblasti nie jediná, ale rozhodne najstaršia a pre významné percento populácie najdôležitejšia iniciatíva je náboženstvo; v Európe aj v svetovom meradle v prvom rade kresťanstvo. November 1989 aj pre cirkvi znamenal koniec drastických obmedzení a možnosť ujať sa nielen čisto náboženských, ale aj pre ňu typických kultúrnych a charitatívnych úloh. Pre tých, ktorým to nie je vlastné, môžem povedať, že je to viera, ktorá mnohým ľuďom dáva silu robiť dobre aj tam, kde nemôžu očakávať vďačnosť ani odmenu, prekonávať egoizmus, mať rád tento pošramotený svet, vytrvať aj v beznádejných situáciách a mať pritom v srdci tiché šťastie.
Chráňme žiarlivo možnosť slobodných iniciatív, ktorá toto všetko a mnoho iných vecí umožňuje, chráňme ju proti reliktom alebo renesancii štátneho paternalizmu.
Druhý pozitívny trend, ktorý dostal zelenú po novembri 1989, je solidarita s tými a medzi tými, ktorí sú odkázaní na pomoc. Je povzbudzujúce, koľko miliónov prinášajú zbierky pre chorých na rakovinu, pre slepých atď. Máme udivujúce a úspešné iniciatívy, napríklad každoročná akcia spoločenstva detí eRKa: trojkráľová zbierka detí, ktorá hravým spôsobom podporuje seriózne a veľkorysé projekty pre Afriku. Dobrovoľná práca prináša dobré ovocie na mnohých úsekoch. Veľa seniorov sa angažuje v oblasti pomoci ľuďom, odkázaným na pomoc; im samotným to prináša pocit naplneného života a ich klientom pomoc a úľavu. Ak je mi smutno z negatívnych javov našej súčasnosti, spomeniem si na tieto krásne veci a poviem si: napriek všetkým deformáciám, podrazom a pseudoslobodám stálo to za to.
Súhrnne: Skryté dejiny posledných dvadsať rokov môžeme vyjadriť jednou vetou: Sme svedkami toho, čo francúzsky mysliteľ Jacques Maritain nazval zákonom dvojitého, navzájom si odporujúceho pokroku. Nové a väčšie šance dostalo dobro, ale narástli aj možnosti manipulácie, nezákonného obohacovania a podvodu.
A do ďalších rokov napriek búrkovým mračnám na obzore pôjdeme s nádejou, v očakávaní ďalšieho rastu iniciatív zdola, solidarity a človeka dôstojného života.
