Občas mu dáme nejaký rožok alebo koláč, alebo teplý čaj, keď ho po chladnej noci, ktorú strávil niekde na ulici, vidíme uzimeného na jeho obľúbenom mieste sedieť na vozíčku.
Moju manželku, ku ktorej má väčšiu dôveru, občas prosí, aby mu kúpila cigarety. Dosiaľ to vždy odmietla, najmä keď videla, že ani ja to nepovažujem za potrebné - ešte sme nepochopili, že pre niekoho cigarety môžu byť dôležitejšie ako jedlo.
Zdá sa, Šaňo pochádza z "lepšej" rodiny, v kontakte s nami priateľský sa usmieva a používa perfektné zdvorilostné formuly. Svoj neľahký údel prežíva športove, s úsmevom - človek niečo musí vydržať, hovorieva.
Od tej doby, čo mu odoperovali omrznutú nohu, zimy strávi v nejakom sociálnom zariadení, kde má teplú posteľ a kde sa o neho starajú. Ale len čo sa trochu oteplí, jar ho vyláka na ulicu, kde ho čaká sloboda, čučo a spoločenstvo bezdomovcov. Kto to neprežil, nepochopí, ako nám to raz povedal.
Nedávno postávali okolo traja bezdomovci, jeden starší, dvaja - muž a žena - v strednom veku, keď sme s manželkou išli okolo neho. Pozdravili sme sa a prehodili sme s ním pár slov.
- On je vám kto? - pýtal sa mladší bezdomovec a keď videl naše rozpaky, uisťoval nás, že to nemyslí v zlom.. Manželka začala vysvetľovať, že sme spoluobčania, v tom sa ozval Šaňo:
- To sú moji kamaráti, - povedal.
V živote som zažil som dosť potlesku, dostal som aj nejaké ceny od rôznych organizácií, niekedy uznanie bolo spojené aj s obálkou. Ale najviac si vážim ocenenie, ktoré som spolu s manželkou dostal od bezdomovca Šaňa: "To sú moji kamaráti".
