reklama

Boh je, stretol som ho

Je tomu zhruba mesiac,  čo píšem blogy.  Ďakujem,  že boli  prijaté  priateľsky, čomu nasvedčuje karma, väčšina reakcií a počet čitateľov, ktorí si ich pozreli.Ako poďakovanie porozprávam jeden z mojich najkrajších zážitkov, ktorý výrazne ovplyvnil môj život. Je o Bohu a chápem ho ako skromný príspevok pre vzájomné pochopenie medzi kresťanmi a tými, ktorým náboženská viera nie je vlastná.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (148)

Moji rodičia boli veriaci katolíci. Otec bol organista, to znamená, že každý deň "služobne" chodil do kostola. Moja matka vrúcne milovala svoje deti a milého Boha. Moja cesta nebola priamočiara, bez okľúk a bez boja, ale Ježiš sa postupne stal spoločníkom môjho života už počas dospievania, stal sa ochrancom, záchrancom a víťazom v zápasoch budúceho muža. Nie je nič prirodzenejšie, ako to, že som si svoj život nevedel predstaviť ináč, ako deliť sa o svoje šťastie s inými ľuďmi a pomáhať im v úsilí stať sa zrelými, rozumnými a láskavými ľuďmi, akým som sa snažil byť aj ja.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom prišli päťdesiate roky. Viacerých mladých ľudí, s ktorými som sa vtedy priatelil, pod vykonštruovanými zámienkami zavreli. Ja som bol na tom pomerne dobre, odkrútil som len 40 mesiacov v pracovnom tábore s krycím názvom PTP - Pomocný technický prápor. Po návrate do civilu ešte roky som mal z neznámych ľudí strach, vnímal som ich ako potenciálnych špiónov, ktorí ma chcú špicľovať. Vyhýbal som sa priateľom z okruhu, ktorý bol predmetom pozornosti strany a ŠTB. Vzhľadom na tieto okolnosti som sa domnieval, že musím zmeniť svoj kresťanský životný program za menej riskantný. Sú aj iné spôsoby, ako byť užitočný ľuďom, nemusím byť kresťanským aktivistom. Napríklad, môžem písať poviedky alebo pomáhať odkázaným na pomoc. Chcel som byť dobrým človekom, ale necítil som sa povolaný k životu mučeníka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak som žil v pomernej izolácii slobodný život slobodného mladého muža, snažil som sa plniť pracovné, občianske a náboženské povinnosti, v nedeľu som chodil do kostola, nerobil som nič zlé, aspoň nie úmyselne, ale ani nič dobré. Hrabal som sa v knihách, kde - tu som čosi napísal, ale medzi mojimi výplodmi nebolo nič, čo by si zaslúžilo tlačiarenskú čerň. Chodil som na diskusné večery do Klubu spisovateľov, hral som sa na intelektuála, priatelil som sa so zaujímavými ľuďmi, hlavne dievčatami. Dodržoval som pritom kresťanské normy, boli to vzťahy pekné a inšpirujúce, ale neviedli k ničomu.

Roku 1965 som si začal uvedomovať, že môj život je prázdny. Čosi mi chýbalo. Postupne som si uvedomoval, že mi chýba život s Bohom. Chcel som to zmeniť, túžil som obnoviť životodarný kontakt s Bohom, ktorý ma predtým napĺňal vnútornou silou a bol motorom môjho života, ale to nešlo, aj naďalej som sa vliekol životom bez konkrétneho cieľa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz k vlastnému príbehu, ktorý vám chcem porozprávať.

V nedeľu 23. januára 1966 som strávil odpoludnie prechádzkou s B. Bolo to vzácne veriace dievča, bolo v nej niečo mimoriadne, bola to kolegyňa priateľa, cez ktorého sme sa zoznámili. Raz sme sa už stretli v divadle, náhodou, toto bolo vlastne naše prvé stretnutie. Už po prvých vetách bolo jasné, že sme na jednej vlne, akoby sme už roky boli dôvernými priateľmi. Okrem iného mi porozprávala o svojej zosnulej matke, o jej takpovediac mystickom vzťahu k Bohu, čo sa prejavilo aj v tom, že B. mala jednu sestru rehoľníčku a jej mladší brat študoval teológiu. Jej rozprávanie ma veľmi zaujalo a vyslovil som ľútosť nad tým, že som jej matku nepoznal ani nebudem poznať, lebo už nežila. Ona odpovedala, že nič nie je stratené, je na to jeden spôsob: poprosiť ju o pomoc. Neviem, prečo mi to povedala - ja som jej nehovoril, že potrebujem pomoc. Kresťania veria, že smrť je len prechod do inej sféry, medzi živými a mŕtvymi môže existovať priateľský vzťah a solidarita.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi o pol piatej som prišiel domov, začal som sa modliť a prosil som matku B. o pomoc. V zápätí akoby zasiahnutý mohutným prúdom vnútorného svetla a láskavej sily, so slzami a so silným vzrušením, prežil som nesmiernu Božiu veľkosť. Trvalo to asi dvadsať minút. Bolo to bez jediného slova, ale pochopil som, čo mám zmeniť vo svojom živote. Mám darovať Bohu svoju schopnosť ľudskej lásky a oženiť sa, naplniť svoju plodivú silu a dať život deťom, dať k dispozícii svoje talenty a využiť ich pre Boha, to znamená: pre dobro ľudí, ktorých poznám a ktorých ešte stretnem.

(Nechcel by som čitateľa uviesť do omylu, môj zážitok nebol spojený s extázou alebo akýmsi mystickým zážitkom. Bol som pri plnom vedomí, nevidel som ani svetlo ani nejakú postavu, nepočul som nijaký tajomný hlas. Jediné, čo som cítil, bola blízkosť mocnej a dobrotivej osoby, a slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Pritom som vnímal, že celým mojím telom preniká jej nesmierna, ale dobroprajná sila. Pritom som bez slov pochopil, čo mám urobiť - formulácia jeho obsahu je moja. Samozrejme toto všetko je dodatočná interpretácia - vtedy som nič neanalyzoval, jednoducho som len prežíval.)

Zážitok pokračoval ešte asi dva týždne. Bol taký silný, že som nebol schopný myslieť na niečo iné ako na Boha. Pri chôdzi na ulici, v práci, schovaný za veľkou rysovacou doskou (pracoval som v projekcii), často so slzami od dojatia, vracali sa moje myšlienky k Bohu po celý deň.

Prosil som Boha, aby som pochopil, čím by som mohol byť užitočný ľuďom - a vypočul ma. Napríklad, istý môj priateľ a kolega bol pracovníkom Cirkvi bratskej, pozýval ma prednášať pre mládež. Moji mladí poslucháči mali z mojich príhovorov radosť, moje rozprávanie bolo pre nich niečo nové. Rozvíjali sme ekumenické kontakty medzi kresťanmi rôzneho vyznania (vtedy to nebolo samozrejmé, a pre mnohých nie je ani teraz), a viedol som neformálne stretnutia skupiny študentov.

Po čase som sa zoznámil s mojou manželkou. V tomto zoznámení sa výrazne prejavil Boží zmysel pre humor: po mnohých neúspešných pokusoch už som to vzdal a otvorene som povedal svojmu Bohu: "Bože, ja to vzdávam, ja už vo veci manželstva nepohnem ani prstom. Ale ak ma chceš oženiť, pre teba to nemôže byť problém." Chcel, a o niekoľko mesiacov "dodal mi" moju budúcu ženu priamo do domu. Prišla ku mne spolu s priateľkami na pozvanie jednej z nich, ktorú som poznal. Prišla kvôli úplne inej veci, vypočuť si moje skúsenosti s kontaktom s nekatolíkmi, konkrétne s Cirkvou bratskou a baptistami. Niekoľkokrát sme sa stretli náhodou, potom kvôli nejakej akcii, potom už pravidelne. Vzali sme sa v apríli, necelých 15 mesiacov po mojom stretnutí s Bohom.

S manželkou sme sa dohodli, že Ježiš bude členom našej rodiny, že budeme mať tri deti, a náš domov bude otvorený aj pre druhých. Toto všetko sa postupne uskutočnilo s akousi samozrejmosťou. Neskôr sme sa zoznámili so skvelým spoločenstvom kresťanov, otvoreným pre všetkých, aj nekatolíkov a takzvaných neveriacich, kde sme spolu s deťmi mohli ľudsky rásť aj pomáhať si vo všetkom.

Keď rozprávam tento príbeh, spomenul som si na rozhovor s jedným mladým kňazom. Dozvedel sa, že sa zaoberám filozofiou, a chcel odo mňa moderné dôkazy existencie Boha. Povedal som mu, že dôkazy nemám, ja som ho jednoducho stretol. Dôkazy Boha nemá ani Tomáš Akvinský v slávnej Teologickej sume, ktorá je aj po viac ako siedmich storočiach dôležitou príručkou teológov. Nehovorí o dôkazoch, ale o cestách, ktoré vedú k poznaniu Boha ("quinque viae"). Dosť dobre poznám Akvinského, chcel povedať: ak sa vydáte niektorou z týchto ciest, môžete stretnúť Boha. Presne v tom zmysle, ako som ho aj ja stretol. (Ale môžete ho aj nestretnúť. Od čoho závisí, či ho stretnete, to je mi dosiaľ záhadou.)

To je dôvod, že si veľmi vážim aj ľudí, pre ktorých slovo Boh je slovom bez reálneho obsahu, možno ich aj irituje. Nestretli (ešte) Boha, môžu za to? Možno ho raz stretnú.

Viem, v tomto príbehu je všeličo záhadou. Je tu viac vecí, ktoré neviem vysvetliť, ani sa o to nepokúšam. Môžem podať len čiastočné vysvetlenie, prečo som stretol Boha ja, keď ho Mišo a Zuzka nestretli. Hľadal som ho; trápilo ma, že ho nenachádzam, ale túžil som po ňom. A zrazu, keď som to netušil, keď som myslel len na dievča, ktoré malo v sebe niečo zvláštne a neobyčajné: vtedy to neočakávane prišlo. Popísal som to čo najpresnejšie tak, ako to bolo, ako som to prežíval.

Augustín nazývaný "svätý", ktorý tieto veci poznal lepšie ako ja, povedal o Bohu: "Nehľadal by som ťa, keby som ťa už nebol našiel." Ale to je ešte väčšou záhadou.

Ešte poviem, čo so mnou toto stretnutie urobilo. Úplne zmenilo môj život. Predtým som mal veľa času, ale neurobil a nenapísal som nič, čo by stálo za to. Nikomu som úmyselne neškodil, ale som sa staral len o to, na čom som mal nejaký osobný záujem. Nemyslím finančný, to ma nikdy nelákalo, išlo takmer vždy o moju potrebu poznávať. Po 23. 1. 1966 sa všetko, ale všetko úplne zmenilo. Vychovali sme tri deti - považujem ich za moje (naše) najväčšie dielo, nie knihy, ktoré som preložil alebo napísal; ani náročné projekty, ktoré som realizoval. Ako sme sa ešte ako slobodní dohodli, boli sme "otvorená rodina", starali sme sa aj o iných, nielen o naše deti a o seba. Počas nášho manželstva našlo u nás domov veľa ľudí, niektorí aj fyzicky (ako Peter, Václav, Vierka, Máriáčka a Slávka), ostatní v prenesenom zmysle slova. Týmto spôsobom sme "mnohodetná rodina".

A ešte niečo: vďaka tomuto stretnutiu som dnes radostným starcom, plným života.

Ladislav Lencz

Ladislav Lencz

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Vášnivo rád sa učím, vďaka tomu sa necítim starý. Učím sa od svojej manželky, detí, vnúčat - aj tým, že píšem blogy. Veľa som sa naučil od svojich študentov a od ľudí iných názorov, včítane kritikov mojich blogov. Čo som pochopil, snažím sa odovzdať druhým - so striedavým úspechom. Od Ježiša sa učím najťažšej disciplíne: byť láskavým človekom a pomáhať. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu