Môj zlodej

Autor: Ladislav Lencz | 7.12.2009 o 14:27 | (upravené 7.12.2009 o 14:41) Karma článku: 13,01 | Prečítané:  2468x

Je tomu vyše dvadsať rokov, našej priateľke zomrel manžel a zádušná omša bola v nedeľu ráno v Marianke. Sľúbil som vdove, že ju a jej syna tam odveziem. Ráno idem k autu, sadnem si za volant a chcem auto naštartovať - nič. Otočím kľúčom ešte raz - opäť nič. Až teraz som sa pozrel na prístrojovú dosku: nesvieti. To bude niečo horšie.

Otvorím kapotu - batéria nikde. Nejaký občan chcel ušetriť a autobatériu si obstaral zdarma. Už som v živote stratil aj viac, ale vzhľadom na okolnosti to bolo veľmi trápne. V prvom momente som myslel len na našu priateľku, hneď som jej zavolal; už ani neviem, ako sa dostali do Marianky, ale iste sa podarilo nájsť náhradné riešenie. Až potom som myslel na batériu, na zlodeja a na seba. Bol to šikovný a ohľaduplný zlodej, kapotu pri tejto operácii ani nepoškriabal.

Sám sa tomu divím, ale ostal som pokojný, nepociťoval som hnev. Prečo to asi urobil? Prvé, čo ma napadlo: toto sa stalo, aby som sa za neho pomodlil. Možno sa za toho chudáka ešte nikto nepomodlil. „Otče náš ... odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame..." Aký je tento starobylý text blízky životu, ako pamätá na všetky potreby a situácie. Spomenul som si na brilantnú esej G. K. Chestertona o krádeži. Zlodej samým činom vylučuje seba z ľudskej spoločnosti; možno si to neprizná, ale kdesi v kútiku duše cíti, že už nemá právo na dôveru ľudí, na prijatie ostatnými. Kto ublíži druhému, ublíži predovšetkým sebe.

Zlodejina je oveľa viac rozšírená ako by sme si to mysleli. Sú zlodeji, ktorí okrádajú iných o čas, o duševné vlastníctvo, o pokojný život bez konfliktov, o občianske práva. Niektorí kladú otázku, či do tejto kategórie nepatria aj burzové operácie, privatizácie a poštátnenia. A čo máme povedať o rodičoch, ktorí pripravia deti o šťastné detstvo, o zvodcoch, ktorí vtiahnu ľahko ovplyvniteľných ľudí do kriminálnych akcií, o zberateľoch ľúbostných trofejí, ktorí zahrajú veľkú lásku a keď dosiahnu svoje, pustia svoju obeť k vode.

Je veľa spôsobov, ako ublížiť druhým, ale jedno majú spoločné: kto ubližuje druhým, ubližuje zároveň sebe, aj keď si to neuvedomuje. Možno ma niektorí budú považovať za hlupáka, ale týchto ľudí ľutujem. Mohli by byť šťastní ako my; sami si zavinili, že nie sú; ale je mi ich ľúto, potrebovali by pomoc.

 

Od tej doby, keď mi niekto ublíži, moja prvá reakcia je, že sa za neho pomodlím a v duchu mu odpustím.  Potrebuje to, lebo ublížil aj sebe. Ale chránim tým aj seba: lebo najväčšia škoda, ktorú možno utrpieť, nie je tá majetková, ale zlosť a hnev, túžba po odplate, vnútorné zranenia a negatívne emócie, spôsobené ublížením, ktorých sa človek niekedy ťažko zbavuje.

Na to Otčenáš je dobrý liek. „Odpusť nám, ako aj my odpúšťame." Nemá každý náboženskú vieru, ale tu nejde (len) o Evanjelium, ide (aj) o naše duševné zdravie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

My jediní máme Boha. Patrí iba nám a robí všetko, čo chceme

Slovenský Boh nám poslal slovenského Ježiša cez jeho slovenskú matku, aby nás chránil.

DOMOV

Mamojka: Som ľavicový, ale členom Smeru som nikdy nebol

Nový ústavný sudca hovorí, že v Smere má priateľov.

DOMOV

Rok 1995: Únos zostal nepotrestaný. Spis otvárajú po rokoch

Najväčšia kauza expremiéra Mečiara.


Už ste čítali?