Talent, ktorý by sme nemali zakopať

Autor: Ladislav Lencz | 13.12.2009 o 12:39 | Karma článku: 10,73 | Prečítané:  2692x

Sloboda po roku 1989 mala aj obete, jednou z nich je môj priateľ, volajme ho Imro. Dom, kde bývajú, potreboval generálku, tak po novembri začal podnikať, aby na to mal a aby svojim deťom lepšie mohol pomáhať. Rozvíjalo sa to sľubne, ale jeho spoločník ho podviedol a jemu ostali len dlhy a skrachovaný podnik Banálna story, v našich najnovších dejinách mnohokrát opakovaná. Jeho však veľmi trápila, dostal z toho mozgovú príhodu. Je ochrnutý, nechodí, je v domácom ošetrení, stará sa o neho jeho manželka. Robí to už vyše osemnásť rokov bez dovolenky, len s 2 - 3 niekoľkodennými prestávkami, keď Imro na niekoľko dní musel do nemocnice.

Ak niekto vážne ochorie, príbuzní a priatelia ho navštívia raz, niektorí dvakrát - a dosť. Deti občas, najmä na výročité sviatky alebo keď je to potrebné z praktických dôvodov - veď majú svojich starostí viac ako dosť. Ja ako dôchodca som na tom lepšie, v návštevách pokračujem dodnes - nie tak často, ako by som chcel a možno aj mal, ale pokračujem.

Všetko išlo pomerne dobre až po druhú mozgovú príhodu. Po nej už roky ani s pomocou druhých nestáva z postele, maximálne sa s pomocou manželky posadí. A stratil reč: všetko rozumie, môže pozerať televíziu, ale nemôže hovoriť, vydáva len neartikulované zvuky. V istom období to robil často a hlasite, v posledných mesiacoch trochu menej. Aj vtedy, keď som prišiel.

- Imro, bolí ťa niečo? - pýtal som sa raz. Potrasie hlavou, nič ho nebolí.

- Hneváš sa? - pýtam sa ďalej. Nie, nehnevá sa. Možno sa mu uľaví, keď pokrikuje.

Radím sa s jeho manželkou: možno mu prekáža, že sa my spolu bavíme a on sa nemôže zapojiť do konverzácie. Aj mňa mrzí, že sa s ním nemôžem normálne porozprávať. Dozvedám sa, že to je problém aj detí a (dospelých) vnúčat, s výnimkou jednej vnučky, ktorá dokáže s ním veľmi dobre komunikovať.

Tu som spozornel: ak to dokáže jeho vnučka, mal by som to dokázať aj ja.

Pri najbližšej návšteve urobil som z podania ruky slávnostný obrad. Sadol som si k nemu čo najbližšie tak, aby vnímal moju blízkosť a videl ma. Pri rozhovore s jeho manželkou som sa častejšie obracal k nemu, dával som mu jednoduché otázky, na ktoré môže prikývnuť alebo potriasť hlavou a tak vyjadriť nesúhlas.

Účinok ma prekvapil. Prvý raz po dlhej dobe sa usmieval, nie raz, ale zakaždým,  keď som sa k nemu obrátil. Som nadšený touto zmenou - musím ho častejšie ako dosiaľ navštevovať.

Možno to nepriamo pomáha aj Imrovej žene. Nemá to ľahké, všeličoho  sa musela vzdať, z dvíhania a skláňania sa nad posteľ má problémy s chrbticou. Je to svojou vzdelanosťou a rozhľadom mimoriadna žena. Žasnem, koľko vzácnych osobností pozná, je živou encyklopédiou slovenských kultúrnych dejín. Paradoxne, z týchto návštev odchádzam s pocitom človeka, ktorý zažil niečo pekné a bol štedro obdarovaný.

Raz sme s ňou hovorili o žene, ktorá vyorala hlbokú brázdu v našom po-novembrovom živote. Aj ona ju pozná, hovorí, že si ju veľmi váži, potom si povzdychne:

- Trápi ma, že ja som svoj talent zakopala.

Nie, drahá Zorka, nevšedným spôsobom si rozvinula vzácny talent:

lásku, ktorá sa o milovaného človeka dokáže verne starať.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali

Denník SME oslovil všetky univerzitné a fakultné nemocnice. Ani jedna nedostala podnet na násilie či neetické správanie personálu počas pôrodu.

KOMENTÁRE

Slotu neutopia nástenkári ani nikto iný

Exministri si dali záležať, aby Slotu s nástenkou nespájali.


Už ste čítali?